Každý rok opustia brány univerzít necelé dve stovky absolventov. Odhadom takmer tretina z nich prejde po niekoľkých rokoch aj autorizáciou. Ak chcú skutočne pracovať ako tvoriví architekti, čaká ich veľmi strastiplná cesta. Aké je dnes postavenie architekta v spoločnosti a kde je vlastne jeho miesto ?

Portfólio

Ochutnávkou architektúry sú realizované stavby alebo aspoň internetová stránka, kde záujemca nájde aktualizované portfólio. Bežnou investorskou praxou je, že za architektonickú ochutnávku sú považované štúdie uskutočniteľnosti, dokonca samotná architektonická štúdia. Netreba azda ani zdôrazňovať, že v prvých nákresoch sa často ukrývajú finálne riešenia a že práve prvé skice v sebe v skratke nesú všetky skúsenosti architekta. Požiadavku niečo len tak „škicnúť“ či „skresliť“ (podľa možnosti zadarmo) vnímajú architekti veľmi dehonestujúco.

Rukou je to lacnejšie ?

Boris Schultz z ateliéru A.M. ­architects potvrdzuje: „Klient povie, že chce len štúdiu, stačí ju vraj nakresliť iba rukou. Myslí si, že tak to bude lacnejšie. Ak poviem, že namiesto obvyklých 5 % chcem za štúdiu 15 %, pretože v tej štúdii je moje know-how, zákazníci to neradi prijímajú.“ Nezáleží na tom, či je investorom budúci majiteľ rodinného domu, alebo renomovaný developer, každodenným chlebíkom architekta je neustále dokazovanie, že za jeho prácu naozaj treba zaplatiť. Architekt Pavol Pokorný sa nerozpakuje pomenovať stav pravdivo: „Chýba nám skutočný honorárový poriadok a poriadok ako taký.“ Andrea Klimko z ateliéru Andrea Klimko Architecture pridáva skúsenosti zo svojej praxe: „Honorárový poriadok je teória. Cena nie je regulovaná, stanovuje sa dohodou a závisí od viacerých faktorov, určuje ju najmä ponuka a dopyt po architektonických a projekčných službách. Určujú ju teda aj samotní architekti.“ Regulácia cien za projekčnú činnosť a určenie spodných limitov by pomohli najmä v prípade obchodných súťaží.

Súťaže – dôležité je vyhrať

Richard Baláži tiež z A.M. architects hovorí: „Veľkí investori nás oslovujú na účasť do vyzvaných súťaží. Žiaľ, bežne sa stáva, že podmienky sú stanovené nejasne. Súťaž vôbec nemusí mať víťaza, víťaz vôbec nemusí mať záruku, že sa jeho projekt bude realizovať. Len sa zbierajú nápady bez toho, aby boli architektom aspoň kompenzované náklady. Šikovný investor si to ľahko spočíta: doba je ťažká, určite sa nájdu aspoň traja architekti, ktorí mu návrh urobia zadarmo s vidinou možnej realizácie. Na druhej strane by Komora mala ustrážiť, kto robí nehonorovanú súťaž, a viesť zoznam architektov, ktorí robia pod cenu. Niekedy to vyzerá, akoby práca architekta bola len jeho hobby, za ktoré netreba platiť.“ Otvorené architektonické súťaže sú jednou z možností, ako získavať skúsenosti, rozhľad a renomé, sú ideálnou príležitosťou na konfrontáciu názorov. Architekt René Baranayi dodáva: „Prvou cenou v súťaži je často realizácia zákazky. Ak sa súťaž skončí bez víťaza, je to vykrádanie nápadov architektov. Investor vezme návrhy, povyberá (podľa seba) to najlepšie, potom ich dá stavebnému inžinierovi a ten to nakreslí. Nakoniec to nie je ani napadnuteľné, keď tam niečo zmení.“

Kedy počuť architektov

Čerstvý architekti opustia svoju alma mater, vrhnú sa do neúprosného boja o získanie zákazky. Skôr či neskôr sa budú musieť sami seba opýtať, kde je ich miesto. Aké je teda postavenie architekta v spoločnosti? Matej Siebert z ateliéru SIEBERT + TALAŠ poznamenáva: „Architekt u nás sa dostal do pozície tvorcu maľovaniek, na ktorých investor chce vidieť, ako úžasne to bude vyzerať, a následne chce k tomu dostať potrebnú pečiatku. Lenže architektúra je oveľa komplexnejší proces ako len tvorba vizualizácií. Investor napokon pri realizácii nadobúda oprávnený pocit, že by si to lepšie urobil sám. Vina je aj v nás architektoch. Nie som si istý, či nás škola naučila dostať sa do pozície staviteľa, zodpovedného za tvorbu budov od prvej skice cez realizáciu až po jej úspešné používanie.“

Vlastnou cestou

Andrea Klimko sa rozhodla postupne presadiť aj v zahraničí. O tom, aká je to neľahká cesta, hovorí: „Povolanie architekta je v súčasnosti veľmi konkurenčné a zložité, a to nielen na Slovensku či v Európe, ale aj na rozvojových trhoch, migrácia architektov sa zvyšuje. Z vlastných skúseností môžem povedať, že nikde to nie je jednoduché. Presadiť sa na nových etablovaných trhoch je takmer nemožné. Individualizácia profesie architekta ako tvorivej osobnosti pri väčších zadaniach sa oslabuje, ich úlohu preberajú veľké medzinárodné projektovo-inžiniersko-manažérske korporácie. Je to všeobecný trend.“ Architekt Martin Paulíny z ateliéru PHA má vlastnú filozofiu o postavení architekta: „Sám si môže stanoviť, kde je jeho miesto. Môže byť podnikateľ alebo tvorca. Tomu podriadi marketing. Portfólio, ktoré si počas rokov urobí, mu potom nabaľuje ďalších klientov.

Čo sa zamlada naučíš…

Nedá sa teda vyhnúť otázke, čomu by sa mali budúci architekti v škole intenzívne venovať. Andrea Klimko vypočítava: „Kriticky a analyticky myslieť, stručne, jasne definovať a prezentovať princípy svojej tvorby, kvalitné znalosti typológie, noriem, rozumieť stavebnému procesu, zaujímať sa nielen o architektúru a urbanizmus, ale aj o presahy do iných oborov, ako sú história, umenie, sociológia, filozofia, psychológia. V podstate obsiahnuť komplexnosť profesie a získať reálnejší praktickejší pohľad.“ Richard Baláži zdôrazňuje schopnosť vedieť kvalitne odprezentovať svoj projekt, jeho londýnska firma ho ešte ako eléva poslala na špeciálne školenie.

Cesta za titulom architekta vedie cez šesťročné štúdium. Promóciou štartuje najťažšia časť tvorivej kariéry – prax. Profesor Peter Pásztor upozorňuje, že študenti o to častejšie počúvajú od pedagógov, „že architektúra je predovšetkým služba.“ A dodáva: „Áno, architektúra je služba, ale v žiadnom prípade nie iba investorovi, on tú službu iba platí. My slúžime (a mali by sme to robiť maximálne zodpovedne) aj životnému prostrediu, slovenskej kultúre, krajine, vlastnej histórii atď. Ak to nedokážeme chápať v tejto komplexnosti, asi by sme túto nebezpečnú profesiu, ktorej výsledky sa odstraňujú iba veľmi ťažko, vôbec nemali vykonávať! Ale dá sa to všetko tušiť a naučiť už v škole? Preto ja osobne by som nepreceňoval význam školy, ktorá je iba ohnivkom v reťazci toho, čo mladé architektonické osobnosti formuje.”

Text:Mária Nováková

Zdroj: www.asb.sk

Elhunyt Agócs Zoltán, szlovákiai magyar építészmérnök, jelentette csütörtökön a Pátria Rádió. Agócs az egyik kezdeményezője volt a Párkányt és Esztergomot összekötő Mária Valéria-híd újjáépítésének, de több más híd tervezésében is részt vett.

Agócs Zoltán 1938. április 24-én Füleken született. A losonci Építőipari Középiskolában érettségizett 1957-ben, a pozsonyi Szlovák Műszaki Egyetem Építészmérnöki Karán szerzett építészmérnöki oklevelet 1962-ben. 1962-től a Szlovák Műszaki Egyetem oktatója (1982: docens, 1990: egyetemi tanár, az Építészmérnöki Kar dékánhelyettese, 1994–2000: tanszékvezető professzor).

Kutatási területe a kötélszerkezetek elméleti és szerkezeti kérdései, valamint az acélszerkezetek építészeti alkalmazása. Számos csehszlovákiai és külföldi híd és acélszerkezet tervezésében vett részt. Egyik kezdeményezője volt a Párkányt és Esztergomot összekötő Mária Valéria-híd újjáépítésének.

Több tankönyv szerzője, a Magyar Televízió Mindentudás Egyeteme című sorozatának első szlovákiai magyar előadója volt 2005-ben. Több szakmai és tudományos társaság tagja, 1998-tól a temesvári Műszaki Egyetem tiszteletbeli professzora. A legnagyobb elismerést – mérnöktársaival közösen – a legújabb pozsonyi híd, az Apolló-híd szerkezetének megtervezéséért kapta.

Főbb kitüntetései: Jedlik Ányos-díj (2000); Ľudovít Štúr díj III. fokozat (2000); Magyar Művészetért Díj (2002); Szent Gorazd Nagy Emlékplakett (2003).

Dovoliť si architekta nie je vecou peňazí. Medzi architektmi a laickou verejnosťou je priepasť, hovorí Martin Jančok.

Martin Jančok (1978) absolvoval Fakultu architektúry STU v Bratislave. Pôsobil v architektonickom ateliéri zerozero, v roku 2010 založil vlastné štúdio Plural. Spolu s Alešom Šedivcom získal dve ceny CE.ZA.AR v kategórii Interiér za kníhkupectvo Alexis (2 (Zdroj: SME – GABRIEL KUCHTA)

Čo vás presvedčilo o tom, že sa oplatí ísť do takého náročného projektu, akým je rekonštrukcia žilinskej synagógy na kunsthalle?

„Presviedčať ma nemuselo nič. So žilinskou Stanicou spolupracujem už dlhší čas, budovu synagógy sme obdivovali už skôr. Keď prišla výzva Židovskej náboženskej obce na využitie objektu, Marek Adamov oslovil Fedora Blaščáka a mňa. Spýtal sa, či do toho ideme – moja odpoveď bola celkom jasná – samozrejme.“

Budovu synagógy navrhol slávny architekt Peter Behrens. Aký je váš vzťah k nej po dvoch rokoch práce?

„Je to komplikované, ide o výnimočnú stavbu. Neobnovujeme ju do pôvodného stavu. Skôr ju ošetrujeme, odstraňujeme niektoré neskoršie nánosy, otvárame jej vnútro, nechávame pôsobiť jej monumentálny interiér a snažíme sa ho naplniť novou funkciou. Je to teda najmä o balansovaní – čo obnoviť, čo odstrániť, na čo poukázať a ako to využiť. Je to nekonečný dialóg a neustále napätý vzťah.“

Kto zvíťazí?

„Tu nejde o víťaza, ale skôr o to, aby ten dialóg medzi nami prebiehal aj naďalej a aby sme sa pri ňom neprekrikovali. Architektúra, ktorú navrhujeme, sa snaží docieliť to, aby výstavy, ktoré tam budú, neboli rušené Behrensom, a aby Behrens nebol rušený výstavami.“

Pôvodný plán spred dvoch rokov sa výrazne zmenil. Prečo?

„Mení sa sústavne. Najprv sme prišli s dosť odvážnym a trochu naivným návrhom, postupne ho však upravujeme a prehodnocujeme. Ako stavba pokračuje, uvedomujeme si, čo si naozaj môžeme dovoliť, hľadáme vhodnú mieru našich zásahov. Projekt financujeme z verejnej zbierky, čiastkových grantov a darov sponzorov. Jednotlivé časti stavby preto nevznikajú naraz, ale postupne. Donedávna išlo hlavne o odstraňovanie častí stavby a budovanie infraštruktúry, no pred pár týždňami tam konečne niečo viditeľné aj pribudlo – nová betónová podlaha. Je to dôležitý moment a signál k verejnosti, ktorá nás podporuje.“

Je to ambiciózny postup. Už ste niekedy na niečom podobnom pracovali?

„Nie v takejto mierke a dôležitosti. A nemyslím, že je to výnimočné iba na slovenské pomery. Napríklad v Nemecku, kde sme vlani získali cenu Bauwelt, by sa to dnes už asi ani nedalo takto realizovať – tam by sa zrejme do veci automaticky vložil štát alebo mesto. Aj tú cenu sme vlastne dostali ani nie tak pre architektonický návrh, ako pre ambíciu urobiť to takto – prakticky z ničoho, iba na základe občianskej iniciatívy, ktorá supluje to, čo by mal robiť štát alebo samosprávy.“

Je to spôsob, akým sa dajú veci u nás meniť k lepšiemu? 

„Je to spôsob, no nie ultimátny návod na to, ako to robiť. Pri súčasnom vzmáhajúcom sa aktivizme sa trochu obávam toho, že keď všetci začneme nahrádzať štátom dotované inštitúcie, tak tie budú čoraz nečinnejšie. Veď prečo by sa činili, keď to za nich urobí niekto iný. V dlhodobom časovom meradle je treba vyvíjať tlak práve na tieto inštitúcie. To by mal byť ďalší krok.“

Keď sa dnes spätne pozriete na svoje projekty, vidíte za nimi dôvody, ktoré vás kedysi viedli k architektúre?

„Ako pri ktorých, tie dôvody sa totiž menia. Veci, ktoré ma teraz motivujú a témy či línia, ktorú sa snažím vo svojich projektoch sledovať, sa značne odlišujú od toho, na čo som sa sústredil kedysi. Až posledných pár rokov mám pocit, že už asi viem, čo chcem robiť. Ale kto vie, o pár rokov možno budem zas tvrdiť, že som na to prišiel len predvčerom. Asi to tak má byť.“

Aké hlavné témy a línie to teda sú?

Je toho viac, ale najčastejšie sa asi snažím o dosiahnutie maximálneho výsledku s použitím minima architektonických prostriedkov. V súčasnom kontexte, ktorý charakterizuje prebytok, hľadám jednoduché a jednoznačné riešenia. Preferujem architektúru, ktorá sa nesnaží prvoplánovo zaujať sama sebou, ale skôr vytvára pozadie, podnecuje rôzne aktivity, vytvára mestskosť.“

Ako to myslíte? 

„Dobrým príkladom môže byť Letný pavilón, ktorý sme s Alešom Šedivcom robili pre Slovenskú národnú galériu. Snažili sme sa zredukovať architektonickú formu na minimum. Bol to asi náš najradikálnejší projekt v tom, ako ďaleko sa dá zájsť s odhmotňovaním architektúry a pritom stále vytvárať priestor. Kľúčový bol rôznorodý a živý program. Bez neho to lešenie pôsobilo veľmi zraniteľne.“Je to trochu zvláštny postup v čase, keď stále prevláda hodnotenie architektúry na základe jej vonkajších rysov. „To, čo robíme a spôsob, akým to robíme, je zrejme aj reakcia na tento trend, ktorý je viditeľný v architektúre, v dizajne, skoro vo všetkom. Blogy a časopisy sú dnes plné farebných obrázkov originálnych, jedinečných, prekrikujúcich sa stavieb a tak je, nie len u nás, architektúra vnímaná. Hodnotí sa povrchne, nie je čas venovať jej viac pozornosti. Samozrejme, to, či sa stavba človeku páči alebo nie, je tiež jeden z faktorov, no v posudzovaní architektúry treba zájsť ďalej než k prvému dojmu. Tá hodnotná totiž väčšinou zahŕňa ešte množstvo ďalších nenápadných kvalít súvisiacich s jej prevedením, funkciou, vzťahom k okoliu a podobne.“

Nedávno ste v susednom Česku vyhrali súťaž na obnovu námestia v Kostelci nad Černými lesy. Je pre vás susedná krajina zaujímavejšia z pohľadu súťaží ako naše prostredie? 

„U nás je to so súťažami jednoduché, lebo tu takmer žiadne nie sú. V porovnaní s Českom u nás táto tradícia chýba – tam je ich nepomerne viac. České súťaže sú pre nás zrozumiteľné, možno aj preto v nich bývajú úspešné aj slovenské ateliéry. Na druhej strane – to, že sa vypíše súťaž, ešte nie je zárukou toho, že všetko prebehne podľa očakávaní. Aj nás sa aktuálne snažia diskvalifikovať, hoci sme súťaž právoplatne vyhrali. Mesto neskôr, po vyhodnotení súťaže, zmenilo názor a obvinilo nás, že sme neriešili skutočný problém miesta, ale len vlastné vízie.“

Stretávate sa s „obvinením“, že riešite vlastné vízie často? 

„Architekti podľa mňa musia mať vlastné vízie, vlastný názor – lebo v tom spočíva individuálny program každého architekta. Mal by vedieť, o čo mu ide a prečo robí veci tak, ako ich robí. Rozdiely v chápaní architektúry laickou a odbornou verejnosťou sú veľké a dlhodobé. Ľudia stratili dôveru v architektov, čomu zrejme pomohlo aj obdobie ekonomického boomu, keď nebolo veľa času na premýšľanie, bolo treba rýchlo stavať a úloha architekta sa obmedzila na obyčajné dekoratérstvo.“

Koľko môže trvať, kým sa to zmení?

„Dlho, postupne. Ľudia musia získať viac dobrých skúseností s architektúrou.“

Môže status architektov napraviť súťaž ako CE.ZA.AR? 

„Mohla by. Faktom totiž je, že za viac ako desať rokov nabrala na popularite aj sledovanosti. Je zaujímavé, koľko ľudí to sleduje a považuje toto ocenenie za akúsi záruku kvality.“

A je to záruka?

„Žiadne ocenenie nie je zárukou. Áno, funguje to ako istá referencia, v podstate to však nič zásadné neznamená.“

Nič?

„Akoby boli ľudia skôr schopní akceptovať, až keď niekto niečo ocení, než by si v tom sami skúsili nájsť kvalitu. Príkladom bolo aj kníhkupectvo Alexis. Existovalo asi pol roka a nikto sa oň zvlášť nezaujímal, až kým ho jeden newyorský magazín nevytiahol do rebríčka najkrajších kníhkupectiev sveta.“

Tento rok ste v súťaži CE.ZA.AR rozhodovali. Bol to dobrý ročník?

„Bola to skvelá skúsenosť, mohol som stráviť niekoľko dní s inými architektmi a zaujímavými osobnosťami. Rozprávať sa o silných a slabých stránkach architektúry je rovnako dôležité, ako ju robiť. Fakt je, že výnimočných vecí je málo. Nie sme až taká veľká krajina, aby sa za rok stihlo urobiť veľa dobrých projektov. Navyše, CE.ZA.AR neukazuje to najlepšie z toho, čo vzniklo, ale to najlepšie z projektov, ktoré boli prihlásené. A to je rozdiel.“

Sú dnes zákazky zo súkromného sektora veľkorysé? Sú investori rozhľadení a dokážu nechať architektovi voľnú ruku?

„Dá sa vnímať postupná otvorenosť investorov, no neviem, či je to dôvera a tiež si nemyslím, že to je cieľom. Niekto dá architektovi voľnú ruku, lebo chce niečo zvláštne. Podľa mňa by tento vzťah mal byť skôr vyvážený, inak nefunguje. Musia sa dopĺňať.“

Dokáže investor ovplyvniť zmýšľanie architekta?

„Určite. Keď robíte napríklad na rodinnom dome, je to veľmi blízka, až intímna spolupráca. Spoznávate sa s celou rodinou, stávajú sa vašimi priateľmi. Podobne ma ovplyvnil projekt domu pre Mareka Adamova, aj keď my sme sa už vtedy poznali veľmi dobre. Napokon sa nerealizoval, no Marek so svojím špecifickým vzťahom k ekológii a stavebníctvu nasmeroval projekt do oblastí, ktorým by som sa sám od seba asi nikdy nevenoval.“

Bývanie je dnes azda najdrahším výdavkom, no občas sa objavujú príklady, ktoré ukazujú opak. Dá sa teda dnes dobre bývať aj za lacno?

„Myslím, že áno. Všetko to závisí od toho, či je človek ochotný trochu experimentovať a či je schopný sa v niečom uskromniť. Napríklad stiahnuť metre štvorcové na minimum, ale získať pri tom niečo iné. Niekedy stačí drobnosť, zaujímavosť, ktorá prekračuje hranice všednosti.“

Keď človek chodí po Slovensku, vidí najmä veľa obrovských rodinných domov.

„Stále sú najdôležitejšie metre štvorcové. Veľa ľudí má pocit, že ich potrebuje dvesto a ja netuším, prečo je to tak. Prevedenie tých domov je pri tom väčšinou dosť lacné – tehla, drevený krov, lacná strešná krytina.“

Akú má dnes architekt pozíciu v spoločnosti oproti minulosti?

„Ak by sme šli niekoľko desiatok rokov dozadu, tak architekt mal vážené postavenie ako odborník vo svojom odbore. Dnes tento status akosi stratil. Medzi architektmi a laickou verejnosťou je priepasť. Akoby bola architektúra iba výsadou malého percenta spoločnosti, ktorá si myslí, že si ju môže dovoliť. A pritom, dovoliť si architekta vôbec nie je vecou peňazí. V konečnom dôsledku to totiž človeku môže peniaze ušetriť.“

Mení sa nejako úloha architekta? 

„Dnes je na neho vyvíjaný obrovský tlak v súvislosti s ekonomikou stavby, technológiami a byrokraciou. Pri jednom projekte sa potom stretáva veľa odborníkov na každú oblasť a architekt je ich koordinátorom. Ostáva mu málo priestoru na to, aby rozmýšľal nad architektonickými otázkami. Preto sa dnes kvalitná architektúra presadzuje oveľa ľahšie na malých projektoch – rodinných domoch, interiéroch, drobných veciach. Vo veľkých zákazkách je ťažké obhájiť architektonické kvality a podobne je to aj s verejným priestorom.“

O nefungujúcom verejnom priestore sa často hovorí aj v Bratislave. Kde vidíte jej potenciál? 

„Vidím ho v tom, čo môže byť vnímané na prvý pohľad ako nevýhoda. Je to jej rozbitosť, fragmentovanosť. Ktosi to raz výstižne povedal – Bratislava nie je mesto, ktoré človek objavuje pešo. Presúva sa medzi jednotlivými miestami, väčšinou v aute či autobuse. Práve tieto miesta, okolo ktorých len rýchlo prechádzame, sú tie, s ktorými sa dá pracovať. Dialóg starého a nového môže byť veľmi zaujímavý a plodný. Otázkou je len to, či to človek chce vidieť pozitívne alebo nie.“

Zdroj článku: kultura.sme.sk

Autor: JANA NÉMETH