Dovoliť si architekta nie je vecou peňazí. Medzi architektmi a laickou verejnosťou je priepasť, hovorí Martin Jančok.

Martin Jančok (1978) absolvoval Fakultu architektúry STU v Bratislave. Pôsobil v architektonickom ateliéri zerozero, v roku 2010 založil vlastné štúdio Plural. Spolu s Alešom Šedivcom získal dve ceny CE.ZA.AR v kategórii Interiér za kníhkupectvo Alexis (2 (Zdroj: SME – GABRIEL KUCHTA)

Čo vás presvedčilo o tom, že sa oplatí ísť do takého náročného projektu, akým je rekonštrukcia žilinskej synagógy na kunsthalle?

„Presviedčať ma nemuselo nič. So žilinskou Stanicou spolupracujem už dlhší čas, budovu synagógy sme obdivovali už skôr. Keď prišla výzva Židovskej náboženskej obce na využitie objektu, Marek Adamov oslovil Fedora Blaščáka a mňa. Spýtal sa, či do toho ideme – moja odpoveď bola celkom jasná – samozrejme.“

Budovu synagógy navrhol slávny architekt Peter Behrens. Aký je váš vzťah k nej po dvoch rokoch práce?

„Je to komplikované, ide o výnimočnú stavbu. Neobnovujeme ju do pôvodného stavu. Skôr ju ošetrujeme, odstraňujeme niektoré neskoršie nánosy, otvárame jej vnútro, nechávame pôsobiť jej monumentálny interiér a snažíme sa ho naplniť novou funkciou. Je to teda najmä o balansovaní – čo obnoviť, čo odstrániť, na čo poukázať a ako to využiť. Je to nekonečný dialóg a neustále napätý vzťah.“

Kto zvíťazí?

„Tu nejde o víťaza, ale skôr o to, aby ten dialóg medzi nami prebiehal aj naďalej a aby sme sa pri ňom neprekrikovali. Architektúra, ktorú navrhujeme, sa snaží docieliť to, aby výstavy, ktoré tam budú, neboli rušené Behrensom, a aby Behrens nebol rušený výstavami.“

Pôvodný plán spred dvoch rokov sa výrazne zmenil. Prečo?

„Mení sa sústavne. Najprv sme prišli s dosť odvážnym a trochu naivným návrhom, postupne ho však upravujeme a prehodnocujeme. Ako stavba pokračuje, uvedomujeme si, čo si naozaj môžeme dovoliť, hľadáme vhodnú mieru našich zásahov. Projekt financujeme z verejnej zbierky, čiastkových grantov a darov sponzorov. Jednotlivé časti stavby preto nevznikajú naraz, ale postupne. Donedávna išlo hlavne o odstraňovanie častí stavby a budovanie infraštruktúry, no pred pár týždňami tam konečne niečo viditeľné aj pribudlo – nová betónová podlaha. Je to dôležitý moment a signál k verejnosti, ktorá nás podporuje.“

Je to ambiciózny postup. Už ste niekedy na niečom podobnom pracovali?

„Nie v takejto mierke a dôležitosti. A nemyslím, že je to výnimočné iba na slovenské pomery. Napríklad v Nemecku, kde sme vlani získali cenu Bauwelt, by sa to dnes už asi ani nedalo takto realizovať – tam by sa zrejme do veci automaticky vložil štát alebo mesto. Aj tú cenu sme vlastne dostali ani nie tak pre architektonický návrh, ako pre ambíciu urobiť to takto – prakticky z ničoho, iba na základe občianskej iniciatívy, ktorá supluje to, čo by mal robiť štát alebo samosprávy.“

Je to spôsob, akým sa dajú veci u nás meniť k lepšiemu? 

„Je to spôsob, no nie ultimátny návod na to, ako to robiť. Pri súčasnom vzmáhajúcom sa aktivizme sa trochu obávam toho, že keď všetci začneme nahrádzať štátom dotované inštitúcie, tak tie budú čoraz nečinnejšie. Veď prečo by sa činili, keď to za nich urobí niekto iný. V dlhodobom časovom meradle je treba vyvíjať tlak práve na tieto inštitúcie. To by mal byť ďalší krok.“

Keď sa dnes spätne pozriete na svoje projekty, vidíte za nimi dôvody, ktoré vás kedysi viedli k architektúre?

„Ako pri ktorých, tie dôvody sa totiž menia. Veci, ktoré ma teraz motivujú a témy či línia, ktorú sa snažím vo svojich projektoch sledovať, sa značne odlišujú od toho, na čo som sa sústredil kedysi. Až posledných pár rokov mám pocit, že už asi viem, čo chcem robiť. Ale kto vie, o pár rokov možno budem zas tvrdiť, že som na to prišiel len predvčerom. Asi to tak má byť.“

Aké hlavné témy a línie to teda sú?

Je toho viac, ale najčastejšie sa asi snažím o dosiahnutie maximálneho výsledku s použitím minima architektonických prostriedkov. V súčasnom kontexte, ktorý charakterizuje prebytok, hľadám jednoduché a jednoznačné riešenia. Preferujem architektúru, ktorá sa nesnaží prvoplánovo zaujať sama sebou, ale skôr vytvára pozadie, podnecuje rôzne aktivity, vytvára mestskosť.“

Ako to myslíte? 

„Dobrým príkladom môže byť Letný pavilón, ktorý sme s Alešom Šedivcom robili pre Slovenskú národnú galériu. Snažili sme sa zredukovať architektonickú formu na minimum. Bol to asi náš najradikálnejší projekt v tom, ako ďaleko sa dá zájsť s odhmotňovaním architektúry a pritom stále vytvárať priestor. Kľúčový bol rôznorodý a živý program. Bez neho to lešenie pôsobilo veľmi zraniteľne.“Je to trochu zvláštny postup v čase, keď stále prevláda hodnotenie architektúry na základe jej vonkajších rysov. „To, čo robíme a spôsob, akým to robíme, je zrejme aj reakcia na tento trend, ktorý je viditeľný v architektúre, v dizajne, skoro vo všetkom. Blogy a časopisy sú dnes plné farebných obrázkov originálnych, jedinečných, prekrikujúcich sa stavieb a tak je, nie len u nás, architektúra vnímaná. Hodnotí sa povrchne, nie je čas venovať jej viac pozornosti. Samozrejme, to, či sa stavba človeku páči alebo nie, je tiež jeden z faktorov, no v posudzovaní architektúry treba zájsť ďalej než k prvému dojmu. Tá hodnotná totiž väčšinou zahŕňa ešte množstvo ďalších nenápadných kvalít súvisiacich s jej prevedením, funkciou, vzťahom k okoliu a podobne.“

Nedávno ste v susednom Česku vyhrali súťaž na obnovu námestia v Kostelci nad Černými lesy. Je pre vás susedná krajina zaujímavejšia z pohľadu súťaží ako naše prostredie? 

„U nás je to so súťažami jednoduché, lebo tu takmer žiadne nie sú. V porovnaní s Českom u nás táto tradícia chýba – tam je ich nepomerne viac. České súťaže sú pre nás zrozumiteľné, možno aj preto v nich bývajú úspešné aj slovenské ateliéry. Na druhej strane – to, že sa vypíše súťaž, ešte nie je zárukou toho, že všetko prebehne podľa očakávaní. Aj nás sa aktuálne snažia diskvalifikovať, hoci sme súťaž právoplatne vyhrali. Mesto neskôr, po vyhodnotení súťaže, zmenilo názor a obvinilo nás, že sme neriešili skutočný problém miesta, ale len vlastné vízie.“

Stretávate sa s „obvinením“, že riešite vlastné vízie často? 

„Architekti podľa mňa musia mať vlastné vízie, vlastný názor – lebo v tom spočíva individuálny program každého architekta. Mal by vedieť, o čo mu ide a prečo robí veci tak, ako ich robí. Rozdiely v chápaní architektúry laickou a odbornou verejnosťou sú veľké a dlhodobé. Ľudia stratili dôveru v architektov, čomu zrejme pomohlo aj obdobie ekonomického boomu, keď nebolo veľa času na premýšľanie, bolo treba rýchlo stavať a úloha architekta sa obmedzila na obyčajné dekoratérstvo.“

Koľko môže trvať, kým sa to zmení?

„Dlho, postupne. Ľudia musia získať viac dobrých skúseností s architektúrou.“

Môže status architektov napraviť súťaž ako CE.ZA.AR? 

„Mohla by. Faktom totiž je, že za viac ako desať rokov nabrala na popularite aj sledovanosti. Je zaujímavé, koľko ľudí to sleduje a považuje toto ocenenie za akúsi záruku kvality.“

A je to záruka?

„Žiadne ocenenie nie je zárukou. Áno, funguje to ako istá referencia, v podstate to však nič zásadné neznamená.“

Nič?

„Akoby boli ľudia skôr schopní akceptovať, až keď niekto niečo ocení, než by si v tom sami skúsili nájsť kvalitu. Príkladom bolo aj kníhkupectvo Alexis. Existovalo asi pol roka a nikto sa oň zvlášť nezaujímal, až kým ho jeden newyorský magazín nevytiahol do rebríčka najkrajších kníhkupectiev sveta.“

Tento rok ste v súťaži CE.ZA.AR rozhodovali. Bol to dobrý ročník?

„Bola to skvelá skúsenosť, mohol som stráviť niekoľko dní s inými architektmi a zaujímavými osobnosťami. Rozprávať sa o silných a slabých stránkach architektúry je rovnako dôležité, ako ju robiť. Fakt je, že výnimočných vecí je málo. Nie sme až taká veľká krajina, aby sa za rok stihlo urobiť veľa dobrých projektov. Navyše, CE.ZA.AR neukazuje to najlepšie z toho, čo vzniklo, ale to najlepšie z projektov, ktoré boli prihlásené. A to je rozdiel.“

Sú dnes zákazky zo súkromného sektora veľkorysé? Sú investori rozhľadení a dokážu nechať architektovi voľnú ruku?

„Dá sa vnímať postupná otvorenosť investorov, no neviem, či je to dôvera a tiež si nemyslím, že to je cieľom. Niekto dá architektovi voľnú ruku, lebo chce niečo zvláštne. Podľa mňa by tento vzťah mal byť skôr vyvážený, inak nefunguje. Musia sa dopĺňať.“

Dokáže investor ovplyvniť zmýšľanie architekta?

„Určite. Keď robíte napríklad na rodinnom dome, je to veľmi blízka, až intímna spolupráca. Spoznávate sa s celou rodinou, stávajú sa vašimi priateľmi. Podobne ma ovplyvnil projekt domu pre Mareka Adamova, aj keď my sme sa už vtedy poznali veľmi dobre. Napokon sa nerealizoval, no Marek so svojím špecifickým vzťahom k ekológii a stavebníctvu nasmeroval projekt do oblastí, ktorým by som sa sám od seba asi nikdy nevenoval.“

Bývanie je dnes azda najdrahším výdavkom, no občas sa objavujú príklady, ktoré ukazujú opak. Dá sa teda dnes dobre bývať aj za lacno?

„Myslím, že áno. Všetko to závisí od toho, či je človek ochotný trochu experimentovať a či je schopný sa v niečom uskromniť. Napríklad stiahnuť metre štvorcové na minimum, ale získať pri tom niečo iné. Niekedy stačí drobnosť, zaujímavosť, ktorá prekračuje hranice všednosti.“

Keď človek chodí po Slovensku, vidí najmä veľa obrovských rodinných domov.

„Stále sú najdôležitejšie metre štvorcové. Veľa ľudí má pocit, že ich potrebuje dvesto a ja netuším, prečo je to tak. Prevedenie tých domov je pri tom väčšinou dosť lacné – tehla, drevený krov, lacná strešná krytina.“

Akú má dnes architekt pozíciu v spoločnosti oproti minulosti?

„Ak by sme šli niekoľko desiatok rokov dozadu, tak architekt mal vážené postavenie ako odborník vo svojom odbore. Dnes tento status akosi stratil. Medzi architektmi a laickou verejnosťou je priepasť. Akoby bola architektúra iba výsadou malého percenta spoločnosti, ktorá si myslí, že si ju môže dovoliť. A pritom, dovoliť si architekta vôbec nie je vecou peňazí. V konečnom dôsledku to totiž človeku môže peniaze ušetriť.“

Mení sa nejako úloha architekta? 

„Dnes je na neho vyvíjaný obrovský tlak v súvislosti s ekonomikou stavby, technológiami a byrokraciou. Pri jednom projekte sa potom stretáva veľa odborníkov na každú oblasť a architekt je ich koordinátorom. Ostáva mu málo priestoru na to, aby rozmýšľal nad architektonickými otázkami. Preto sa dnes kvalitná architektúra presadzuje oveľa ľahšie na malých projektoch – rodinných domoch, interiéroch, drobných veciach. Vo veľkých zákazkách je ťažké obhájiť architektonické kvality a podobne je to aj s verejným priestorom.“

O nefungujúcom verejnom priestore sa často hovorí aj v Bratislave. Kde vidíte jej potenciál? 

„Vidím ho v tom, čo môže byť vnímané na prvý pohľad ako nevýhoda. Je to jej rozbitosť, fragmentovanosť. Ktosi to raz výstižne povedal – Bratislava nie je mesto, ktoré človek objavuje pešo. Presúva sa medzi jednotlivými miestami, väčšinou v aute či autobuse. Práve tieto miesta, okolo ktorých len rýchlo prechádzame, sú tie, s ktorými sa dá pracovať. Dialóg starého a nového môže byť veľmi zaujímavý a plodný. Otázkou je len to, či to človek chce vidieť pozitívne alebo nie.“

Zdroj článku: kultura.sme.sk

Autor: JANA NÉMETH