Prečo sa cítia architekti nedocenení?

Každý rok opustia brány univerzít necelé dve stovky absolventov. Odhadom takmer tretina z nich prejde po niekoľkých rokoch aj autorizáciou. Ak chcú skutočne pracovať ako tvoriví architekti, čaká ich veľmi strastiplná cesta. Aké je dnes postavenie architekta v spoločnosti a kde je vlastne jeho miesto ?

Portfólio

Ochutnávkou architektúry sú realizované stavby alebo aspoň internetová stránka, kde záujemca nájde aktualizované portfólio. Bežnou investorskou praxou je, že za architektonickú ochutnávku sú považované štúdie uskutočniteľnosti, dokonca samotná architektonická štúdia. Netreba azda ani zdôrazňovať, že v prvých nákresoch sa často ukrývajú finálne riešenia a že práve prvé skice v sebe v skratke nesú všetky skúsenosti architekta. Požiadavku niečo len tak „škicnúť“ či „skresliť“ (podľa možnosti zadarmo) vnímajú architekti veľmi dehonestujúco.

Rukou je to lacnejšie ?

Boris Schultz z ateliéru A.M. ­architects potvrdzuje: „Klient povie, že chce len štúdiu, stačí ju vraj nakresliť iba rukou. Myslí si, že tak to bude lacnejšie. Ak poviem, že namiesto obvyklých 5 % chcem za štúdiu 15 %, pretože v tej štúdii je moje know-how, zákazníci to neradi prijímajú.“ Nezáleží na tom, či je investorom budúci majiteľ rodinného domu, alebo renomovaný developer, každodenným chlebíkom architekta je neustále dokazovanie, že za jeho prácu naozaj treba zaplatiť. Architekt Pavol Pokorný sa nerozpakuje pomenovať stav pravdivo: „Chýba nám skutočný honorárový poriadok a poriadok ako taký.“ Andrea Klimko z ateliéru Andrea Klimko Architecture pridáva skúsenosti zo svojej praxe: „Honorárový poriadok je teória. Cena nie je regulovaná, stanovuje sa dohodou a závisí od viacerých faktorov, určuje ju najmä ponuka a dopyt po architektonických a projekčných službách. Určujú ju teda aj samotní architekti.“ Regulácia cien za projekčnú činnosť a určenie spodných limitov by pomohli najmä v prípade obchodných súťaží.

Súťaže – dôležité je vyhrať

Richard Baláži tiež z A.M. architects hovorí: „Veľkí investori nás oslovujú na účasť do vyzvaných súťaží. Žiaľ, bežne sa stáva, že podmienky sú stanovené nejasne. Súťaž vôbec nemusí mať víťaza, víťaz vôbec nemusí mať záruku, že sa jeho projekt bude realizovať. Len sa zbierajú nápady bez toho, aby boli architektom aspoň kompenzované náklady. Šikovný investor si to ľahko spočíta: doba je ťažká, určite sa nájdu aspoň traja architekti, ktorí mu návrh urobia zadarmo s vidinou možnej realizácie. Na druhej strane by Komora mala ustrážiť, kto robí nehonorovanú súťaž, a viesť zoznam architektov, ktorí robia pod cenu. Niekedy to vyzerá, akoby práca architekta bola len jeho hobby, za ktoré netreba platiť.“ Otvorené architektonické súťaže sú jednou z možností, ako získavať skúsenosti, rozhľad a renomé, sú ideálnou príležitosťou na konfrontáciu názorov. Architekt René Baranayi dodáva: „Prvou cenou v súťaži je často realizácia zákazky. Ak sa súťaž skončí bez víťaza, je to vykrádanie nápadov architektov. Investor vezme návrhy, povyberá (podľa seba) to najlepšie, potom ich dá stavebnému inžinierovi a ten to nakreslí. Nakoniec to nie je ani napadnuteľné, keď tam niečo zmení.“

Kedy počuť architektov

Čerstvý architekti opustia svoju alma mater, vrhnú sa do neúprosného boja o získanie zákazky. Skôr či neskôr sa budú musieť sami seba opýtať, kde je ich miesto. Aké je teda postavenie architekta v spoločnosti? Matej Siebert z ateliéru SIEBERT + TALAŠ poznamenáva: „Architekt u nás sa dostal do pozície tvorcu maľovaniek, na ktorých investor chce vidieť, ako úžasne to bude vyzerať, a následne chce k tomu dostať potrebnú pečiatku. Lenže architektúra je oveľa komplexnejší proces ako len tvorba vizualizácií. Investor napokon pri realizácii nadobúda oprávnený pocit, že by si to lepšie urobil sám. Vina je aj v nás architektoch. Nie som si istý, či nás škola naučila dostať sa do pozície staviteľa, zodpovedného za tvorbu budov od prvej skice cez realizáciu až po jej úspešné používanie.“

Vlastnou cestou

Andrea Klimko sa rozhodla postupne presadiť aj v zahraničí. O tom, aká je to neľahká cesta, hovorí: „Povolanie architekta je v súčasnosti veľmi konkurenčné a zložité, a to nielen na Slovensku či v Európe, ale aj na rozvojových trhoch, migrácia architektov sa zvyšuje. Z vlastných skúseností môžem povedať, že nikde to nie je jednoduché. Presadiť sa na nových etablovaných trhoch je takmer nemožné. Individualizácia profesie architekta ako tvorivej osobnosti pri väčších zadaniach sa oslabuje, ich úlohu preberajú veľké medzinárodné projektovo-inžiniersko-manažérske korporácie. Je to všeobecný trend.“ Architekt Martin Paulíny z ateliéru PHA má vlastnú filozofiu o postavení architekta: „Sám si môže stanoviť, kde je jeho miesto. Môže byť podnikateľ alebo tvorca. Tomu podriadi marketing. Portfólio, ktoré si počas rokov urobí, mu potom nabaľuje ďalších klientov.

Čo sa zamlada naučíš…

Nedá sa teda vyhnúť otázke, čomu by sa mali budúci architekti v škole intenzívne venovať. Andrea Klimko vypočítava: „Kriticky a analyticky myslieť, stručne, jasne definovať a prezentovať princípy svojej tvorby, kvalitné znalosti typológie, noriem, rozumieť stavebnému procesu, zaujímať sa nielen o architektúru a urbanizmus, ale aj o presahy do iných oborov, ako sú história, umenie, sociológia, filozofia, psychológia. V podstate obsiahnuť komplexnosť profesie a získať reálnejší praktickejší pohľad.“ Richard Baláži zdôrazňuje schopnosť vedieť kvalitne odprezentovať svoj projekt, jeho londýnska firma ho ešte ako eléva poslala na špeciálne školenie.

Cesta za titulom architekta vedie cez šesťročné štúdium. Promóciou štartuje najťažšia časť tvorivej kariéry – prax. Profesor Peter Pásztor upozorňuje, že študenti o to častejšie počúvajú od pedagógov, „že architektúra je predovšetkým služba.“ A dodáva: „Áno, architektúra je služba, ale v žiadnom prípade nie iba investorovi, on tú službu iba platí. My slúžime (a mali by sme to robiť maximálne zodpovedne) aj životnému prostrediu, slovenskej kultúre, krajine, vlastnej histórii atď. Ak to nedokážeme chápať v tejto komplexnosti, asi by sme túto nebezpečnú profesiu, ktorej výsledky sa odstraňujú iba veľmi ťažko, vôbec nemali vykonávať! Ale dá sa to všetko tušiť a naučiť už v škole? Preto ja osobne by som nepreceňoval význam školy, ktorá je iba ohnivkom v reťazci toho, čo mladé architektonické osobnosti formuje.”

Text:Mária Nováková

Zdroj: www.asb.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

*

Súhlasím so zásadamiPrivacy

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

arrow_upward
%d blogerom sa páči toto: